…vyjdi na cesty a medzi ploty prinúť vojsť, aby sa naplnil dom…

Drahí súrodenci, priatelia,

priznám sa, že nie je to ľahké ani pre nás opustiť ráno o tretej teplú posteľ, aby sme mohli vyjsť na cestu, kde už teraz viem, že čakajú naši priatelia, deti z osady, školy, ľudia, ku ktorým sme bližšie a bližšie každým razom. Stovky tvárí detí, žien, mužov, stovky mien, za ktorým sa skrýva čakanie, očakávanie.

Písal som nedávno mail môjmu dobrému priateľovi, ktorý býva v Limbachu, poznáme sa vyše 20 rokov, pracovne aj osobne. Písal som o tom, čo žijem cez projekt v Žehre aj s Peťom, ktorý mi pritom pomáha, opísal som mu tú biedu a chudobu, od ktorej sme vzdialení a je nám to cudzie a mnohí z toho majú aj strach alebo to nechcú vidieť, počuť. Poslal som niekoľko fotiek. Ukázal ten mail aj svojej dcére, ktorá má 3 ročného syna, čítala, videla a plakala. Tak ju to zasiahlo. Rozhodla sa, že im chce pomôcť, čím sa dá, potom však tuto správu rozniesla aj svojím priateľkám, ktoré majú tiež malé deti a zrazu ten oheň zapáli ďalšie a ďalšie, až nakoniec vznikla obrovská zbierka šiat, obuvi, hračiek a potravín pre deti v Žehre. Hlboko dojatý otec mi telefonuje, a ja s ním myslíme na to isté, že Boží oheň zapaľuje srdcia k činom ako tento. Potom rozhovor s dcérou a počúvam slová, že chcú viac urobiť pre nich, oheň sa šíri k ďalším ženám, matkám. Je to iba začiatok, hovorí, niečo pre nich musíme urobiť, aby deti mali to, čo potrebujú k životu. Aký je toto čas, pýtam sa seba vo svojom srdci, ale aj Pána. Čas navštívenia? Čas na cesty? Čas pre tých spoza plotov? Oblieva ma pri tom teplo a ticho. Nie je to čas pre nás? Nie sme to poslaní my na cesty? Nehovorí Pán o nás, že máme prinútiť ich, aby vošli aj oni do domu, kde si myslíme, že sme aj my? Priznám sa, že to nie je ľahké vstávať tak skoro a ísť na cesty do osád, kde je vôkol špina a psy. Priznávam však aj to, že v tú noc nespím a ani Peťo, pretože sme už myšlienkami tam, nevieme sa dočkať rána. Teším sa na to, viem, začiatok nebol taký, aj ja som mal obavy, ale chcel som poslúchnuť Pána, to bolo silnejšie ako strach.

Drahí moji súrodenci, priatelia, aj vďaka vám môžem byť odvážny a ísť, aj vďaka vám, že na nás myslíte,  môžeme robiť to, čo robíme. Áno, nie je to ľahké, ale všetky dobré veci majú svoju obeť, tú najväčšiu už ale Pán dal, seba aj za tých spoza plotov…

s láskou a s vďakou všetkým vám za náš team v Jelke, bez ktorého by to tiež nešlo,

Oto Sipoš

Reklamy

Posted on 11. mája 2017, in Každodenné novinky. Bookmark the permalink. Pridaj komentár.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

w

Connecting to %s

%d bloggers like this: